3.kapitola

TRETIA KAPITOLA - Pobláznené mesto, médiá aj prezident

Po veľkom úspechu s Romeom a Júliou prichádza nový projekt. Režisér už má svoje skúsenosti, a snaží sa poučiť z chýb, ktoré dielo sprevádzali. Je zrejmé, že dielo musí byť viac skrátené. Romeo a Júlia mal bez mála tri hodiny. A mal by mať viac skladieb. To je však náročná a mimoriadne drahá vec. Jednak pre vznik skladby, ale aj pre nutnosť, aby skladby mali aj choreografie. Vzhľadom k ľahkému priebehu vzniku skladby, ktorú vytvoril Peter Emmer, ho Černek oslovil pre spoluprácu. Keďže šlo o náročnú časť diela a chceli sme, aby sa tomu Peter venoval naplno, šlo už o platenú službu.

Pre vznik diela si Černek opäť vybral dielo Shakespeara, tentokrát ale komédiu a čiastočne rozprávku – Sen noci Svätojánskej. Oproti predošlému dielu došlo k výraznejším úpravám scenára. Snahou bolo, aby bolo dielko viac priblížené potrebám Dramaťáku a najmä divákovi.

Žiadne ďalšie dielo už nevznikalo tak hladko, ako práve tento muzikál. S odstupom času sa dá čiastočne analyzovať, prečo tomu tak bolo. V prvom rade, ten istý tím mal za sebou a stále prebiehala skúsenosť s muzikálom Romeo a Júlia, ako to vidíme my. Keďže predstavenie sa stále hralo, každý jeho úspech bol silnou motiváciou pokračovať v diele. Každá jedna chybička diela bola dôvodom na jej odstránenie v novom diele. Čo je však najdôležitejšie, každý jeden člen Dramaťáku dielom doslova žil. Nebol žiadny problém hodiny a hodiny skúšať, tvoriť kulisy, kostýmy. Napríklad pri tvorbe kulís a kostýmov mimoriadne pomohli Janka Vikartovská a Renáta Bugová. Texty sa u Petra Emmera pretvárali na krásne skladby.

Vznikol trošku problém opäť pri zvučení skúšok a plánovaných predstavení. Avšak vďaka nadšeniu technikov, sa aj toto darilo zlepšovať. Postupne sa aparatúra vylepšovala, kupovali sa stále lepšie a lepšie mikrofóny. Kým v predošlom diele sa používal mikrofón do ruky, tu sme už začali používať porty lepené na čelo či líca spevákov.

Aj neskôr pri vzniku knižky 10. rokov medzi nami som napísal: „Ani predtým ani potom som sa nikdy nepodieľal na tvorbe, ktorá by ma tak napĺňala. Doslova som sa tešil na každú jednu skúšku a myslím si, že to bol pocit každého zo zúčastnených. Deti sa navzájom rešpektovali a mali radi. Pribudli noví herci a dokonca pribudla aj Zlatka Uríčková, milá dáma niekde okolo šesťdesiateho roku života. Dodnes s nami hráva.“

Mali sme úžasnú podporu verejnosti. Veľmi dôležitý je aj fakt, že Matica v Komárne sa prestala “montovať” do politiky a venovala sa výhradne kultúre, čo oceňovali ako Slováci tak Maďari v meste Komárno. Samozrejme, ešte stále sa objavoval fenomén politikov, ktorí sa snažili spolitizovať činnosť Matice a “zviesť” sa na jej chrbte, Vytvárali “kauzy” a robili ďalšie politické pokusy politizovať činnosť matice a dokonca aj členov Dramaťáku. Avšak jednak sa od toho všetkého Černek dištancoval, ale najmä mal dobré vzťahy medzi novinárskou verejnosťou. Jednoducho ich požiadal, aby tieto “politické príbehy” v záujme ďalšej činnosti Matice pre mládež a verejnosť Komárna proste ignorovali.  Netrvalo dlho a politici si všimli, že ich avantúrky ostávajú v Komárne nevypočuté a upustili od nich. To vytvorilo priestor na oveľa príjemnejšiu spoluprácu – Dramaťák a novinári.

Dramaťáci sa opäť objavili vo všetkých televíziách a na premiéru sľúbil účasť aj prezident Slovenskej republiky.

Postupne behom 8 – 9 mesiacov vzniklo krásne dielko. Sen noci Svätojánskej. Všetky skladby vytvoril Peter Emmer na text Jozefa Černeka. Každá jedna skladba mala svoju choreografiu. Tvorili ich Andrea Hodeková a Broňa Bočáneková. V tomto predstavení mal Dramaťák aj externú oporu tanečníkov z Junior clubu. Každá jedna skladba bola dielkom. Avšak spomenúť treba skladbu Titánia. Šlo o naozaj náročnú vec, ale s obrovským diváckym úspechom. Evelyn Polozsányiová ako predstaviteľka Titánie v nej bola naozaj dokonalá. Detskú verejnosť zaujal najmä Klbov song. Kým Titánia bola pomerne zložitá rocková skladba, Klbov song bol jej úplným opakom. Valčík priam detsky jednoduchý. Bol to zámer, skladbu mal totiž spievať priamo Černek – režisér, ktorý si aj zahral (namysleného neherca). Výsledok ale nebol uspokojivý. Tak ako sme vždy trvali na tom, že spievať sa bude výhradne naživo, v tomto prípade to naozaj nešlo. Žiaľ, režisér muzikálov spievať proste nevie. Takže skladba sa v štúdiu upravila, akoby “nad” Černeka naspieval linku spevu aj autor hudby Peter Emmer a tak sa predstavenie aj hralo. Táto jediná skladba nešla naživo, ale z playbacku.

Premiéra sa opäť uskutočnila v MsKS, aj za účasti prezidenta SR. Od tejto chvíle sa prezident zúčastňoval každej premiéry. O úspechu diela samotného vypovedá najmä fakt, že predstavenie sa o 6 rokov naštudovalo ešte raz a malo 46 repríz a X koncertov. Repríz mohlo byť aj ďaleko viac. Avšak stále sme na úrovni študentského amatérskeho krúžku a ďalšie reprízy by boli na úkor štúdia a to by nebolo vhodné.  K muzikálu tiež vyšiel CD album.

Fenomén muzikálu Sen noci Svätojánskej bol priam neuveriteľný. Našich hercov na ulici deti spoznávali, fotili sa s nimi a bolo očividné, že ich predstavenie baví. Ako divákov tak aj hercov. Okrem predstavení sme začali robiť aj koncerty. Začal sa vyskytovať zvláštny jav. Komárno nie je veľké mesto a Slováci sú tu v menšine. Predstavenie sme odohrali pre všetky školy, prvýkrát v histórii sme hrali aj pre školy s maďarským vyučovacím jazykom. Napriek tomu stále bolo pre koho hrať. Bolo bežné, že ľudia prišli na predstavenie tri či dokonca päťkrát. Dokonca nám chodili videá, kde si rodičia natáčali doma deti ako nás napodobňujú a spievajú si naše piesne. Najväčší úspech mala skladba Jadada dom … alebo teda Klbov song. Pravdepodobne pre svoju jednoduchosť, ako po linke spevu tak po tanci… Posledné predstavenia ju tancovali deti s nami… Proste sa postavili zo sedadiel a tancovali… Bolo až ťažké od dojatia dokončiť výstup.

Najkrajšie momenty prichádzali, keď deti začali s Klbom komunikovať. NaA vetu “Ja som tak úžasný…” sa z hľadiska ozývalo… “no to iste…”

Naproti tomu skladba Titánia deti a vôbec celé obecenstvo vtláčala do sedadiel. Evelynka sa tak vžívala do svojej role, že vzbudzovala prirodzený rešpekt, nielen, že ju diváci milovali, ona sa správala ako kráľovná víl aj na zájazdoch. V šatni či v autobuse bola neustále obklopená vílami a tie, hoc s ňou na javisku stvárňovali postavy, ju obdivovali ako celebritu.

Škriatok Puk v podaní Roberty Krmáškovej bol rozhodne nezabudnuteľný. V ďalších rokoch sa na konkurzy prihlasovali deti, resp. pubertiaci a keď som sa pýtal prečo, tak odpoveď bola väčšinou, že chcú byť ako Puk. Túto postavičku som si neskôr požičal aj do Snehulienky, ale o tom neskôr. S Pukom sa nám viaže aj krásna príhoda, Robertu na ulici spoznalo dievčatko – možno päť či šesťročné… Napriek tomu, že Roberta nemala kostým, jej nechcela veriť, že Puka len hrá. Pýtala sa, či býva v lese. Nakoniec bolo jednoduchšie uzatvoriť to tak, že áno, ona je originálne Puk, a Robertu len hrá. Dievčatku predsa nebudeme brat jeho sny. Krásne bolo, že to dievčatko som neskôr stretol na speváckej súťaži a jednou z motivácií pre jej dráhu speváčky bolo práve naše predstavenie.

štvrtá kapitola