5.kapitola

PIATA KAPITOLA - Celé hľadisko ako komparz

Snehulienka a zopár trpaslíkov 

Zmena prístupu k vedeniu znamenala najmä ešte viac zlepšiť to, čo sa zlepšiť dalo. Neskôr som zistil, že to, k čomu sme sa systémom pokus / omyl dopracovali, je vlastne nič iné, len to, čo funguje v bežných divadlách, resp. umeleckých agentúrach, už roky. To sme však nevedeli a priznám sa, že ak by mi to niekto nalinajkoval, asi by som to tak nespravil. Cesta cez tŕnie vlastných pádov a postavení sa, je pre mňa asi jednoduchšia. Hnacím motorom Dramaťáku, tak ako všade v divadlách, je produkcia. V našom prípade produkčná. Duša, srdce a jadro celého umeleckého sveta. V našom prípade je to už roky Janka Pipíšková, ktorá sa pridala niekde medzi Snom a Skrotením. Vytvára presne ten backround, ktorý je nevyhnutný. Aby totiž fungovalo to umelecké, musí to svetské niekto zatiahnuť. Nie je totiž možné tvoriť divadelné umenie, podávať výkon, ak musíte riešiť vstupenky, koho pozvať, kto bude kde sedieť, či má dymostroj tekutinu, či speváčke sedí kostým, či jej funguje mikrofón, či sa má ako dostať na skúšku. Každou takouto bežnou vecou totiž výkon umelca klesá. Najmä, ak ho ovláda tréma a strach zo zodpovednosti za predstavenie. Nezasvätenému človeku sa to zdá ako hlúposť, nepodstatná vec a skôr ako nejaká póza. Pravdupovediac, ani ja to nejak rozumne vysvetliť neviem, ale je to tak a funguje to. Je mimoriadne dôležité, najmä pre nedospelých, pubertálnych umelcov, aby okolo nich bolo takéto čosi vytvorené. V našom prípade je to Janka Pipíšková, bez ktorej by sme reálny výkon nepodali žiadny.  Práve v tomto predstavení sa to ukázalo ako najpodstatnejšia vec. Samozrejme, aj to má svoje úskalia a nič by sa nemalo preháňať, ale zas pre Dramaťák je už typické, že ideme systémom pokus / omyl.

Do Dramaťáku sme vzali mladšie deti. Medzi vysokoškolákov pribudli stredoškoláci a aj žiaci základných škôl. Výrazne sme pridali na profesionalite okolia. Najali sme scénografa Richarda Slezáka, kulisy už robili rodičia, nie deti, prijali sme finančného riaditeľa, fenomén sponzori bol totiž nevyhnutný. Kým som doteraz všetko finančne zastrešoval ja, v tomto projekte sme to zverili jednému z rodičov – Veronike Beňovej Jančíkovej. Všetko okolo detí sme sa snažili robiť čo najprofesionálnejšie. Mierne sa zmenili aj vzťahy deti – vedenie súboru. Kým v predošlých projektoch som s rodičmi prichádzal do kontaktu len minimálne, zrazu fenomén mamička nabral úplne nový rozmer. Bolo to aj vekom protagonistov. Musel som sa teda naučiť novú vec – vychádzať s rodičmi. Zaviedli sme plán skúšok – poučený z predošlého projektu, naplánovali sme presne každú skúšku a sústredenie, aby si deti nerobili iné plány.

Skladby stále robil Peter Emmer, ja som však poučený z predošlého projektu, aj k tejto veci pristúpil inak. Nielenže som takmer nezasahoval do kostýmovej výpravy a kulís, oslovil som aj pre tvorbu textov ďalšieho človeka. A tak sa stalo, že tri skladby som nepísal ja. Odišli sme aj od Shakespeara a príbeh Snehulienky a trpaslíkov som napísal celý ja. Samozrejme, podľa predlohy bratov Grimmovcov a X ďalších spracovaní. Kým príbeh samotný som ponechal, doplnil som postavy a trochu menil zápletky.

Veľmi správnym sa ukázalo najmä neustále kontrolovanie tvorby skladieb a ich nahrávok.  Nebolo to len v mojich rukách, svoju úlohu tu zohrala Veronika. Zo štúdia sme nikdy neodišli, kým nebola hotová nielen skladba, ale aj jej štúdiová nahrávka. Tak sa nám podarilo docieliť, že s premiérou sme mali rovno aj CD album.

Vytvoriť toto predstavenie nebolo vôbec jednoduché, bolo pre mňa veľmi náročné zvládnuť, že nie všetko som mal plne pod kontrolou, mohol som však hrať, čo bolo skvelé, lebo to ma bavilo na celom najviac. Podarilo sa mi plne sa sústrediť na výkony umelcov, tým, že sme mali skvelý backround, to šlo pomerne ľahko. Vďaka tomu, že moju postavu režíroval niekto iný – skvelý Kiss Péntek – túto spoluprácu sme si vyskúšali už v Sne noci svätojánskej, aj v Skrotení, bol som aj hercom aj režisérom. Naša spolupráca fungovala tak, že on režíroval len moju postavu a scénky, kde som hral. Každému predstaveniu to teda dodalo akoby iný rozmer a dynamiku. Tým, že bolo všetko vopred naplánované a na skúškach som ja nemusel riešiť nič iné ako výkony umelcov a pripadne moje, všetko ostatné bolo rozdelené medzi ľudí, malo toto predstavenie pre mňa úplne iný rozmer. Mal som oveľa viac času na detaily, ktoré sú v divadle mimoriadne dôležité.

Premiéra bola opäť v MsKS a opäť s prezidentom. No a fenomén zo Sna noci Svätojánskej bol späť. Na predstavenia chodili deti aj s rodičmi, prišli všetky škôlky, školy, bavili sa aj dospeláci.

Kým v Sne s nami deti spievali a na jednu-dve skladby sa postavili a čo to odtancovali, tu sme už od desiatej, jedenástej reprízy mali ako komparz celé hľadisko. Skutočne každú jednu skladbu s nami odspievali a odtancovali. Na sídlisku dokonca vznikol Snehulienka revival… Naše deti rozdali okolo päťtisíc podpiskariet. Snehulienku – Ivanku Kološovú chodili cez prestávku v škole sledovať prváci a druháci – či je naozaj skutočná.

Jedným slovom naozaj fenomén. Ak Dramaťák mal svoj vrchol u detského publika, tak práve týmto dielkom. Všetko dobré má však aj svoje tienisté stránky. Prílišná starostlivosť o mladých hercov sa ukázala ako problém. Ich výkony boli naozaj nadštandardné. Problém je, že boli vo veku, kedy nie je úplne jednoduché ovládnuť svoje ego. A trochu prehnanou starostlivosťou sme egu moc nepomáhali. Nie, nestalo sa nič zlé. Len sme vytvorili nedobrú atmosféru (ale to sa ukázalo až neskôr) pre doteraz najväčší projekt, aký Dramaťák robil, nový muzikál Slečna Loreline.

Snehulienku a pár trpaslíkov sme v Komárne odohrali 26 krát.

Jej najväčším prínosom bol hlavne fakt, že sme mali možnosť postaviť dielo Slečna Loreline.

Vlastne dodnes najväčší muzikál, dielo aké sme stvorili …

šiesta kapitola