Taľafatky

Taľafatky

Slovo režiséra

Slovo režiséra

Kde sme?

 No veď v Rebelove predsa!

  A že, kde to je?

 No kdesi takých 250 až tristo kilometrov od Terchovej tým smerom…

 A to je kde?

 Kdesi v Horných Uhrách, čo inak aj Slovenskom nazývajú.

 A čože to tu ideme vyprávať?

 No iba také taľafatky…

  • že napríklad luterán (evanjelik) si nemohol vziať katolíčku…
  • že Mária Terézia zavádzala očkovanie a ľudia rozšírili okolo toho nepravdu a hrôzu
  • že sa zavádzalo povinné školstvo rovnako tak pre dievky ako i chlapcov

 Ale veď to sú vážne veci i dnes!

Hej? Tak dobre, tak teda vážne taľafatky vám zahráme…

    

       Rebeli už majú šesť rokov a Dramaťák bude mať pätnásť. Teda, poviem vám, to je vážna vec. Čas letí a ja by som si to ani tak nevšimol, len sa stalo pár vecí. Jednou z nich je, že sa nám narodil syn. Ešte nič nepovedal a už úplne otočil všetko na ruby. Tak to má asi byť. Ako sme pred rokmi povedali v Živote (predstavenie Rebelov) – “Predtým ako skončíš na tomto svete, odovzdáš život ďalej, a Tvoj syn zas svojmu synovi. Lebo o tom je život a tak to na svete chodí.” Toto ešte chvíľku ale potrvá. Až sa Ondro naučí vravieť a chodiť, budeme vedieť, či zaspieva, zahrá, zatancuje alebo ho budeme vodiť na futbal. 🙂

   

Stala sa aj iná vec, z tých detí, ktoré zakladali súbor, sú zrazu dospelí ľudia. Mnoho z toho, čo tu dnes uvidíte, stvorili sami. Chcú byť iní, lepši a šikovnejší a veru, poviem vám, že aj sú.  Jedna vec sa ale nezmenila. Diváka neoklamete. Ak mu chcete ponúknuť predstavenie, ktoré má byť aspoň tak dobré, ako to predstavenie predošlé, musíte mu odovzdať dve veci. Čas a srdce. Som nesmierne hrdý na to, že Dramaťák a Rebeli vďaka talentu a výdrži jeho členov, položili latku skutočne vysoko.

S každým novým predstavením sa bojím, či je to pre nás ešte uchopiteľné. Či je to zvládnuteľné. Najmä v kontexte dnešného sveta, ktorý akoby sa zameriaval na to zlé okolo nás. Veď už by sa hádam aj patrilo trochu si oddýchnuť a stretávať sa len tak. Pre radosť z nič nerobenia. To by sme ale neboli my. Slovenskí rebeli. Toto predstavenie trochu nadväzuje na predstavenie Na Rováš! a naši diváci by nám verím aj odpustili, ak by sme len trochu inak upratali tance, zmenili svietenie a ponúkli zo dva nové vtipy. A, úprimne, aj som sa bál, že to tak dopadne.

Ale nie je to tak. Roberta napriek ďalšiemu štúdiu nacvičila s Rebelmi nové tance a nielen ona. Samotní tanečníci skúmali, bádali a vytvorili zaujímavé choreografie. Julka s hudbu postavila nové piesne, obohatili sme teda ako tanečný, tak hudobný repertoár a získali sme aj ďalších spevákov a hercov. V programe toho teda uvidíte aj veľa nového, aj keď ste nás videli aj povedzme toho roku.

  Prichádzame s novým príbehom. Pri jeho tvorbe sme strávili hodiny a hodiny nácviku. Už nepracujeme s dvanástimi deťmi, je nás okolo päťdesiatky a väčšina z nich už deti ani nie sú. Napriek tomu sa pred vás postavia s tou istou trémou, s tým istým chvením v miestach, kde máme dušu. Tak ako vždy a v každom príbehu, ktorý vzniká na divadelných doskách, teraz do toho vstúpi ten najdôležitejší člen súboru. Divák.

Nuž, milý divák, vedz prosím, že ja som na tie deti ukryté v tých dospelákoch pred tebou nesmierne hrdý. Nech už to dopadne akokoľvek. Ak sa Ti niečo bude páčiť, len tlieskaj. Tvoj potlesk je ten dôvod, prečo to robíme. Ak tam budú veci, ktoré by si spravil inak a lepšie, príď a ukáž, budeme radi.

Toto je náš príbeh. Toto sú naše Taľafakty… niekedy nejde o nič a niekedy o takú drobnosť, o život.