Dramaťák

Ukázali sa talenty osudu...

Usádzame sa do sály voňajúcej sviežim éterickým olejom. Nie je plno. Tak akurát. Kvôli opatreniam súvisiacim s koronavírusom môže byť v sále Matice Slovenskej „len“ 185 divákov.

Mladí herci to odpálili hneď od začiatku. Pred parádnymi kulisami, ktoré zjavne neboli postavené za jednu či dve noci, sa rozvíjalo mystické divadlo plné symbolov. Na prvý pohľad rozprávka, v skutočnosti náš vlastný ľudský svet. Už v úvodných minútach na diváka vychrlili nadčasové otázky života a smrti. Čo je to šťastie? Je človek tvorcom svojho osudu? Teda, lepšie povedané, Osudu s veľkým O? Práve Osud má v muzikáli ústredné postavenie, dokonca ho stvárňujú tri krásne ženy. Jedna komunikuje spevom v najstaršom, pre nás nezrozumiteľnom, jazyku, druhá komunikuje iba tancom, tretia je stelesnením Osudu a hovorí zrozumiteľnou rečou.

V príbehu mešťanov a Zvera, ktorý svoju krásu obetoval za šťastie štyroch dievčat, vidím rôzne dobré aj zlé ľudské vlastnosti: skromnosť a obetavosť, zbabelosť a samoľúbosť. Pochmúrnosť sa strieda s humorom, naivná romantika so smútkom a nádielka emócií je na svete. Pieseň o „trochu sivej, možno divnej, nenápadnej Zine“, jednej zo štyroch sestier by predsa dojala nejednu tínedžerku, ktorá sa v nej potajme našla, no chladnými nenechala zjavne ani staršie dámy. Keď Zina dospievala, pani predo mnou spojila ruky od úžasu a vyhŕkla súcitné „moja zlatá!“

Netrúfam si hodnotiť predstavenie po kvalitatívnej stránke. Som len bežný divák, ktorý prišiel zo zvedavosti zistiť, čo nové v komárňanskej „kultúre“. V muzikáloch sa nevyznám. Z posledného, ktorý som videla v jednom z bratislavských divadiel, som takmer predčasne odišla a nebyť šampanského s jahodou na záver premiéry, považovala by som celý večer za stratený.

Predstavenie Dramaťáku, čiže Dramatického krúžku Gymnázia Ľ. J Šuleka pri MO Matice Slovenskej v Komárne, som dopozerala do konca aj bez jahôd. Dramaťák bola sila. Hlavne ľudská sila. Od prvej do poslednej sekundy z tých mladých ľudí sršala priam nákazlivá radosť, elán a takmer hmatateľná vďačnosť, že majú pre koho hrať a že to robia naplno, či už by nás v hľadisku sedelo päť alebo päťsto. Viacerí herci pozoruhodne dobre hrali, tancovali či spievali. Narátala som aspoň piatich, ktorých by som si raz vedela predstaviť na doskách známych slovenských divadiel. Ihneď mi napadlo, že ktovie, či niektorí už neštudujú kdesi na umeleckých školách vo väčších mestách. Nie všetci predsa vyzerali na gymnazistov…

Jozef Černek, režisér a scenárista muzikálu Zver, ma vyviedol z omylu: „Okrem scénografa sme všetci úplní amatéri. Väčšina členov Dramaťáku sú gymnazisti alebo nimi kedysi boli. Mnohí z nich už pracujú. Realizácia skúšok je preto neľahká.“

Nie každý je ochotný obetovať svoj čas pre divadelné dosky. „Keď žiakom na konkurze ukážeme plán skúšok, polovica odíde a z druhej polovice to tretina nezvládne alebo ja ich. Takže mi ostanú piati z tridsiatich,“ hovorí Jozef o súčasných gymnazistoch. Plán skúšok pripravujú 6 mesiacov dopredu. Jadro súboru skúša viackrát do týždňa, 5 týždňov pred premiérou každú sobotu alebo nedeľu podľa rozpisu, a to najmä neštudenti a hostia.

Čo ich vlastne motivuje k toľkej práci, ak nie vidina umeleckej kariéry? Podľa Jozefa je to najmä koníček. Niekto to robí pre skúsenosť či využitie voľného času, iný si plní sen stáť na javisku. Jedno predstavenie Dramaťáku má totiž bežne 20-26 repríz, rekord je 47 repríz. Potlesk publika si teda herci užijú do sýtosti.

A títo mladí nadšenci možno ešte ani nevedia, že dostávajú viac, než len skúsenosť na javisku. Pri tom všetkom sa učia najmä drine, disciplíne a vytrvalosti, a možno práve to najviac a najlepšie formuje ich vlastné Osudy.

Marta Rajková