Život

Život

ŽIVOT! Aký veľkolepý a inšpirujúci môže byť… Aký úžasný, farebný a dôležitý, ak sa pozriete z pohľadu dieťaťa, čo drží mamu za ruku… Aký banálny, malý a sťa’zrnko prachu – neveľký, ak sa pozriete z vesmíru, alebo všehomíru, ako sa vravievalo kedysi. Bolesti, úsmevy, prehry i výhry, krok za krokom po ceste, ktorú človek plánuje a ktosi… kdesi… mení… 

 Smrť, rozlúčka a večné ticho… to je vraj na konci púte po svete, ktorú ktosi nazval životom.  Vraj keď umierame, preletí nám celý život pred očami… Dobre teda… Poďme sa pozrieť…  Naša
hlavná hrdinka, nazvime ju napríklad Mara… práve umiera.

Tak ako sme prišli na tento svet, treba z neho i odísť. Pred tým však je treba čosi odžiť, zažiť i
vykonať. Pán farár jej dávajú posledné pomazanie, ešte sa rozlúči s deťmi a posledný krát
vydýchne, jej dobrý muž ju drží celý čas za ruku.
Vystrú ju na dverách od izbice, prikryjú zrkadlá, aby jej duša nevzala so sebou ďalšiu. Slamu zo
slamníka kde umrela, zakopú alebo spália, aby si kmotra smrť nevzala ďalšieho člena rodiny. Po tri dni a tri noci budú mŕtvu strážiť. Kamarátky a susedia budú pri nej stáť so sviečkami v
rukách, deti sa dokonca budú hrať hry a plačky? Tie budú plakať. Veď sa to má a sú za to platené.
Žobráci umyjú telo a dostanú za to to, čo mala Mara najradšej. Trochu chleba i pálenky. To
isté dajú Mare do truhly.
Tak ako narodenie, patrí k životu aj smrť. Naši predkovia kedysi hovorievali: Mladý môže, ale
starý musí.
Kmotra smrť si príde po každého z nás, po jedného skôr, po iného zas neskoršie…

Milý a pre smrť zarmútený manžel. Tiež dietky a ostatní susedia. Pretože Boh všemohúci hneď v
raji našim prarodičom po prestúpení zákona prísny ortieľ povedať ráčil: „V pote tvári chlieb
jesť budeš, pokiaľ sa nenavrátiš do zeme, pretože z nej si vzatý a i ty si prach a v ten sa
obrátiť musíš!”
Dľa tohoto ortieľa je každému uložené, že umrieť a pred súd Boží dostaviť sa musí… I tejto našej
priateľke ďalej život nebol dopriaty a prišla si po ňu kmotra smrť.
My, milí priatelia, prišli sme sem, do tohoto poctivého príbytku, aby sme zarmútených potešili a
našu Maru na poslednú cestu vypravili.
Mŕtvym už je dobre a živí nech nesmútia. Na pravdu Božiu všetci ísť musíme. Tak žime tak, aby
sme tam v nebi i tu na zemi nebanovali. Blížneho svojho hľaďme a radšej dobro ako zlo mu
prajme.

Najrobotnejšieho, v tanci najšikovnejšieho i doma najporiadnejšieho, čo rodinu, pána farára i dedinu
si ctí, takého si mládenca, za svojho richtára – vrchného mládenca, ostatní mládenci zvolili. Ten sa
ponajprv dedinskému richtárovi šiel predstaviť ako je zvykom. Na dedine poriadok i pokoj sľúbil. Že by sa z
vedľajších dedín cudzí mládenci o naše dievky nepokúšali. A ak by predsa, len on súhlas musí dať, i výšku
výkupného určiť.
/prichádza Nikolas na rukách chalanov, a Kristínka na rukách dievčat///
Za nového mládenca, do stavu mládeneckého vrchný mládenec, i so mnou, notárom prijme, len ak tento
chlapec už na tvári si fúzy holiť musí. Riadnej roboty si zastane, svojho slova vždy dodrží, na muzike riadne
zatancuje, hanbu nerobí po dedine, otca i matku ctí a len ako o statočnom sa o ňom hovorí.
Keď prijatie, postrkovanie i hobľa vydrží, medzi seba prijmeme ho. Klobúk s pierkom dostane a muzike si
zavelí, od tej chvíle žiadna dievka tanec i pár slov mu neodmietne, bo taká, čo by odmietla, z muziky
vykázaná bude.
Mládenec ďalej ale statočnosti ctiť musí a vrchnosti poslušnosť odmietať nesmie. Ak ho i zverbujú, doma ho
dievka i celá dedina ako statočného bude čakať. V kostole sa za jeho zdravie, i za jeho život, ona i celá
dedina bude modliť.

Najrobotnejšieho, v tanci najšikovnejšieho i doma najporiadnejšieho, čo rodinu, pána farára i dedinu
si ctí, takého si mládenca, za svojho richtára – vrchného mládenca, ostatní mládenci zvolili. Ten sa
ponajprv dedinskému richtárovi šiel predstaviť ako je zvykom. Na dedine poriadok i pokoj sľúbil. Že by sa z
vedľajších dedín cudzí mládenci o naše dievky nepokúšali. A ak by predsa, len on súhlas musí dať, i výšku
výkupného určiť.
/prichádza Nikolas na rukách chalanov, a Kristínka na rukách dievčat///
Za nového mládenca, do stavu mládeneckého vrchný mládenec, i so mnou, notárom prijme, len ak tento
chlapec už na tvári si fúzy holiť musí. Riadnej roboty si zastane, svojho slova vždy dodrží, na muzike riadne
zatancuje, hanbu nerobí po dedine, otca i matku ctí a len ako o statočnom sa o ňom hovorí.
Keď prijatie, postrkovanie i hobľa vydrží, medzi seba prijmeme ho. Klobúk s pierkom dostane a muzike si
zavelí, od tej chvíle žiadna dievka tanec i pár slov mu neodmietne, bo taká, čo by odmietla, z muziky
vykázaná bude.
Mládenec ďalej ale statočnosti ctiť musí a vrchnosti poslušnosť odmietať nesmie. Ak ho i zverbujú, doma ho
dievka i celá dedina ako statočného bude čakať. V kostole sa za jeho zdravie, i za jeho život, ona i celá
dedina bude modliť.

Mara, Marka naša, na svete nám vitaj. Ľahko sa Ti tu žiť nebude, no budeš vždy v láske, v rodine,
zbožne vychovávaná. Mama ťa tuho povije a do povojníka aj trochu soli i chleba dostaneš, to aby
Ti čary neubližovali. Tvojej mame dobrej polievky z rasce navaria, aby ti zdravé mliečko dávala. Na
rúčku dostaneš červenú stužku a hneď ako to pôjde na krst Ťa odnesú. Do tvojho siedmeho roku
budeš len košieľky nosiť a nesmú sa Ti vlásky strihať, aby Ti rozum neskrátili. Na postrižiny, keď
budeš mať šesť či sedem, Tebe dievčatku vlásky pristrihnú, chlapcovi by ich všetky ostrihali..

Vitaj nám do rodiny, dcéra naša! Maj dlhý a šťastný život. Len Ty vždy statočne sa chovaj.
Na druhých zle nehľaď a kde môžeš, tam pomôž. My sme Ti rodina. Jeden bez druhého
byť nemôžeme. Tak ži, aby si ctila Boha, matku i otca, aby si ctila sestry i bratov. Neskôr,
keď sa vydáš, budeš ctiť svojho muža i svoje deti.
Tvoj život šťastný bude, ako bol život Tvojich rodičov a ako dúfame, bude šťastný i život
Tvojich detí.
Tak to na svete chodí, svoj život dostaneš od rodičov a Ty ho dáš svojim
deťom. Medzitým ale musíš čosi zažiť, skúsiť i odžiť. Lebo takto sa žije na svete a toto je
ŽIVOT!

PREDSTAVENIE SI MÔŽETE OBJEDNAŤ NA ČÍSLE 0905 405 455