ŠTVRTÁ KAPITOLA - Spadneš, vstaneš, spadneš, vstaneš,...

Na eufórii okolo Dramaťáku a úspechu zo Sna noci svätojánskej by sa dal postaviť dom. My sme ale podstatne zväčšili Dramaťák.  Čo bola do istej miery chyba – nechyba. Vysvetlím. Do Dramaťáku sa od začiatku nerobil žiadny konkurz, kto mal záujem pracovať, prišiel a nacvičoval. Občas sa stávalo, že si niekto uvedomil, že to zaberá až príliš veľa času a proste odišiel pár mesiacov pred premiérou. Panovala taká dohoda, že tri mesiace pred premiérou sa už proste súbor v “štichu” nenecháva. Úspech Sna však vyvolal aj nebývalý záujem o Dramaťák. Kým dovtedy si skôr so študentov robili ostatní spolužiaci posmech, resp. nerozumeli, prečo trávia toľko času prípravou predstavenia, zrazu sa všetko otočilo. Dramaťáci sa stali tak trošku slávnymi. Do Dramaťáku zrazu prišiel dvojnásobok ľudí ako predtým. Žiaľ, neskúsenosť mňa ako režiséra a vedúceho, viedla ku chybe, čo vlastne ani tak chybou nebola. Nikoho som totiž neposlal preč. Naopak, imponovalo mi, že je zrazu taký záujem.

Prečo to chyba bola

Prvým problémom bolo, že zohratá partia ľudí presne vedela, ako sa divadlo robí. Ja som tvoril scenár vždy na mieru každej postave. Prispôsoboval som Shakespeara, hľadal správny uhol pohľadu, hľadal správny charakter. Na to boli dramaťáci zvyknutí a nebol pre nich problém stretávať sa často a skúšať. Mali to radi a mali sa radi aj medzi sebou. Zrazu však prišlo veľa nových ľudí a zaujímal ich výsledok, samotná cesta až tak nie. Nechápali, prečo je dôležité podieľať sa na všetkom, od grafiky plagátov, kulisy až po piesne a kostýmy. Šlo im hlavne o to, dopracovať sa čo najskôr k výsledku a teda k predstaveniu. Tiež nám z teamu odišli kostymérky a vznikol problém s technikmi, so zvukármi. Zrazu veľa vecí ostalo len na mojich pleciach. Výsledkom bolo, že sme mali výrazne väčší súbor, ale menej technickej pomoci. Navyše, atmosféra v krúžku už nebola tak výsostne kladná. Pôvodný dramaťáci boli v najťažšom ročníku a dosť unavení dianím okolo súboru. Noví členovia nadšení pre divadlo, ale nie pre jeho tvorbu. Nový muzikál som sa snažil postaviť ako výrazne dospelejšiu, umelecky výraznejšiu formu. A aj to do istej miery fungovalo. Predstavenie, ku ktorému sme sa dopracovali, bolo naozaj umelecky aj zážitkovo ešte o kategóriu lepšie. Ale atmosféra práve naopak. Od skúšky po skúšku to bolo náročnejšie a náročnejšie. Zrazu som sa necítil na skúškach dobre, ale skôr nervózne a podráždene. Polovicu času som musel niekoho napomínať, utišovať a vysvetľovať. Pôvodní členovia predstavenie síce ťahali, plus pár talentovanejších jedincov, ale bolo náročne zvládnuť veľké množstvo ľudí. Stačilo pár okamihov nepozornosti a nedarilo sa, čím hustla atmosféra stále viac.

Prečo to chyba nebola

Prílevom nových ľudí a celou tou zložitou situáciou, som si uvedomil pre budúcnosť Dramaťáku veľmi dôležitú vec, A síce fakt, že Dramaťák nie som ja a vôbec nejde mňa. A to bolo dôležité, lebo optiku som mal značne pomýlenú. Snažil som sa ovládnuť úplne všetko. Sám som šil kostýmy, do istej miery som zasahoval aj do hudby. Podstatne som zmenil pôvodné texty. S výsledkom som bol aj ja, aj diváci spokojní. Premiéra, opäť s prezidentom, zožala úspech. Rovnako tak aj ďalšie predstavenia. Umelecky šlo o hodnotné dielo. Ale! Zrazu sme nevedeli zahrať myslím, že šiestu reprízu. Herci nehľadali spôsob ako hrať, ale dôvod prečo nehrať. A to bola, ako sa neskôr ukázalo, pre mňa studená, ale potrebná sprcha. O predstavenie bol záujem. Nemuseli sme my oslovovať divadlá alebo školy. Volali sami. Výsledkom však bolo, že som musel začať predstavenia odmietať. Prečo? Herci, speváci a tanečníci mali sto dôvodov, prečo nemôžu hrať. Kolektív proste nefungoval. S odstupom času je zrejmé, že to bolo potrebné.

Uvedomil som si, že záleží na úplne iných veciach, ako som si myslel. Pohybujeme sa v amatérskom prostredí. Aj keď dnes už sú to dospelí ľudia, väčšinou ide o študentov. A ak majú niečo robiť, musí byť pre nich zaujímavá aj cesta, nie len výsledok. Nik za to neberie honorár, aby bolo dielo dobré, musí ich to baviť celé. Preto som od tej chvíle úplne zmenil prístup k vedeniu súboru.

Najpodstatnejšia zmena bola v tom, že som sa od tej chvíle snažil viac spoliehať na ľudí okolo Dramaťáku. Usmernil som, čo asi potrebujem, napr. v kostýmoch alebo v kulisách a nechal tvoriť iných, šikovnejších. Na niektoré veci sme si začali najímať profesionálov. Uvedomil som si, že keď potrebujem dostať z “mojich” hercov čo najlepší výkon, musím k nim aj tak pristupovať. Zistil som, že keď ich nasmerujem k výkonu a odbúram ostatný pre nich rušivý stres, ich výkony podstatne stúpnu. Najdôležitejšie bolo, aby okolo skúšok a predstavení šiel stres čo najviac mimo súboru.

Komplikácia nastala aj vo vedení Matice a teda domu. Vymenilo sa vedenie a nový riaditeľ mal zdravotné problémy. Ukazovalo sa, že dom potrebuje lepší manažment, inak skrachuje. Majiteľovi, a teda Matici, to bolo akoby jedno. V istom okamihu sa zdalo, že by boli najradšej, aby sa domu – pre nich danajského daru, najradšej vzdali. Nemohli to však povedať priamo – dom dostali od vlády a zlyhanie ako ich chyba neprichádzalo do úvahy. Dom však vyžadoval značné investície a na tie Matica jednoducho nemala. Dom pomaly, ale istotne smeroval ku krachu. Nemali by sme kde skúšať. Riaditeľ zo zdravotných dôvodov musel odísť a nik nový, so zdravým rozumom, sa toho po prvých informáciách ani nechytil. Nedalo sa robiť nič iné, len pokúsiť sa dom zachrániť. Pomocou známych a kamarátov sa nám podarilo zvrátiť krach domu, avšak musel som si vziať na plecia aj manažment celej nehnuteľnosti. Bolo to však nevyhnutné, ak sme mali s Dramaťákom fungovať naďalej. Pribudla mi starostlivosť o Dom Matice a o pol roka som sa musel vrátiť aj na pôvodné pracovisko. Čiže zrazu som mal tri práce plus Dramaťák. Keďže som bol slobodný, dalo sa to zvládnuť. Snažil som sa k Dramaťáku pristupovať ako k veľmi drahému koníčku a viesť ho tak, aby som sa tým bavil.

Uvedomil som si, že záleží na úplne iných veciach, ako som si myslel. Pohybujeme sa v amatérskom prostredí. Aj keď dnes už sú to dospelí ľudia, väčšinou ide o študentov. A ak majú niečo robiť, musí byť pre nich zaujímavá aj cesta, nie len výsledok. Nik za to neberie honorár, aby bolo dielo dobré, musí ich to baviť celé. Preto som od tej chvíle úplne zmenil prístup k vedeniu súboru.

Najpodstatnejšia zmena bola v tom, že som sa od tej chvíle snažil viac spoliehať na ľudí okolo Dramaťáku. Usmernil som, čo asi potrebujem, napr. v kostýmoch alebo v kulisách a nechal tvoriť iných, šikovnejších. Na niektoré veci sme si začali najímať profesionálov. Uvedomil som si, že keď potrebujem dostať z “mojich” hercov čo najlepší výkon, musím k nim aj tak pristupovať. Zistil som, že keď ich nasmerujem k výkonu a odbúram ostatný pre nich rušivý stres, ich výkony podstatne stúpnu. Najdôležitejšie bolo, aby okolo skúšok a predstavení šiel stres čo najviac mimo súboru.

Komplikácia nastala aj vo vedení Matice a teda domu. Vymenilo sa vedenie a nový riaditeľ mal zdravotné problémy. Ukazovalo sa, že dom potrebuje lepší manažment, inak skrachuje. Majiteľovi, a teda Matici, to bolo akoby jedno. V istom okamihu sa zdalo, že by boli najradšej, aby sa domu – pre nich danajského daru, najradšej vzdali. Nemohli to však povedať priamo – dom dostali od vlády a zlyhanie ako ich chyba neprichádzalo do úvahy. Dom však vyžadoval značné investície a na tie Matica jednoducho nemala. Dom pomaly, ale istotne smeroval ku krachu. Nemali by sme kde skúšať. Riaditeľ zo zdravotných dôvodov musel odísť a nik nový, so zdravým rozumom, sa toho po prvých informáciách ani nechytil. Nedalo sa robiť nič iné, len pokúsiť sa dom zachrániť. Pomocou známych a kamarátov sa nám podarilo zvrátiť krach domu, avšak musel som si vziať na plecia aj manažment celej nehnuteľnosti. Bolo to však nevyhnutné, ak sme mali s Dramaťákom fungovať naďalej. Pribudla mi starostlivosť o Dom Matice a o pol roka som sa musel vrátiť aj na pôvodné pracovisko. Čiže zrazu som mal tri práce plus Dramaťák. Keďže som bol slobodný, dalo sa to zvládnuť. Snažil som sa k Dramaťáku pristupovať ako k veľmi drahému koníčku a viesť ho tak, aby som sa tým bavil.

Ako vznikala hudba

S Peťom Emmerom sme už mali spoluprácu vyšľapanú. Dostal texty, honorár a dodal hotovú skladbu. Bolo to vyhovujúce, ale len do istej miery. to som však zistil až neskôr. Tým, že som nebol pri nahrávkach a nestíhal trvať na tom, aby sa každá skladba v štúdiu aj nahrala s jej interpretom, k predstaveniu Skrotenie nevyšlo CD. Napriek tomu, že sme mali všetko preto, aby toto bolo naše najlepšie dielo. Totiž pôvodný dramaťáci už boli dospelí, teda takmer na vrchole svojich najmä speváckych možností. Mali sme najväčšie množstvo spevákov. Jednu skladbu sme dokonca spravili úplne a capella a druhú dokonca “live” zahrali. A to všetko len na talente speváčok. Avšak mojou zaneprázdnenosťou a nedôslednosťou sa štúdiové nahrávky nikdy nespravili. Škoda. Aj po rokoch tie skladby majú svoju silu. Najviac by som upriamil pozornosť na skladbu, ktorá bola na predstavení aj na živo zahraná, nie len zaspievaná. Vládnu svetu vládnu nám. Krásna vec, ktorú vytvorila Julka Bundová s Karolom Jakubíkom.

Každá tu vzniknutá skladba bola naozaj výborná a jedinečná. Napríklad skladba Celý svet je divadlo sa neskôr stala akousi hymnou Dramaťáku. Najhranejšia na koncertoch bola pesnička opäť Evelynkina a síce Príbeh. Všetky sú na YouTube…

Skrotenie sme zahrali len osemkrát, hoci toto dielo bolo najoceňovanejšie a umelecky malo naozaj vysokú hodnotu. Najväčší jeho význam bol ale v tom, že vďaka nemu som úplne zmenil spôsob, ako pristupovať k vedeniu celého Dramaťáku.

ďalšia kapitola