U väčšiny ľudí sa dnes meno Drakula spája s upírmi, zatiaľ čo meno Vlad Narážač s nejakým šialencom, ktorý bezdôvodne alebo len pre vlastné potešenie, zabíjal tisíce ľudí. V skutočnosti však Vlad III., nazývaný tiež Vlad Drakula, nebol žiadnym šialencom, ale sebavedomým vládcom Valašska a skúseným vojvodcom, patriotom, ktorý na dlhý čas zaistil nezávislosť svojej krajiny od Osmanskej ríše – roky bol postrachom Turkov a uštedril im početné vážne porážky. Smrť si počas jeho vlády našlo na koloch alebo na bojisku vyše 100 000 Osmanov. Jeho neúnavný protiturecký odboj ukončila až zrada brata.

Dobové pramene Vlada III. Drakulu opísali takto:
Nebol až taký vysoký, ale veľmi územčistý a silný, s krutým a desivým výzorom, dlhým, rovným nosom, rozšírenými nozdrami a chudou, červenkastou tvárou, v ktorej boli veľké, naširoko otvorené zelené oči ohraničené hustým čiernym obočím, čo spôsobovalo, že vyznievali hrozivo. Jeho tvár a líca boli oholené s výnimkou fúzov. Napuchnuté spánky len zvyšovali veľkosť jeho hlavy, ktorú podopieral mohutný krk, odkiaľ kučeravé kadere čiernych vlasov dopadali na jeho široko-plecnatú postavu.
(Drakulov súčasník Mikuláš z Modrussy)
Drakula mal s dvoma ženami troch synov a jeho vzdialení potomkovia žijú až dodnes: medzi nimi aj britská kráľovská rodina a súčasná anglická kráľovná Alžbeta II. (mnoho európskych šľachtických rodov bolo spríbuznených).

Čo sa týka Drakulových krutostí, bol v tomto smere len žiakom Turkov, keďže mnohým z nich sa priučil počas väznenia nimi, hoci – v mnohých ohľadoch ich prekonal. Práve krutosť a nekompromisnosť jeho činov mu však pomohla nielen vnútorne zjednotiť krajinu, ale ju aj ochrániť pred výpadmi zvonka. Často ňou demonštroval svoju zvrchovanosť.
Jedna príhoda napríklad hovorí o tom, že raz k Vladovi prišli tureckí vyslanci a odmietli si pred ním zložiť svoje turbany (čo bolo hrubou urážkou), odvolávajúc sa na svoje tradície. Drakula povedal, že keď teda tak dôsledne dodržiavajú zvyky, asi si svoje turbany už nikdy dole nedajú – a dal príkaz pribiť im ich k lebkám. Tento čin bol odvážnym prejavom nezávislosti mladého princa. Inokedy zase tureckým vojskom tak otriasol pohľad na krvavé jatky, ktoré Drakulovi vojaci vykonali s tureckými zajatcami (20 000 na kôl narazených Turkov), že demoralizované odtiahlo späť.
Dokopy sa Drakulovi pripisuje, že nabodol na kôl vyše 100 000 Turkov a 20 000 – 40 000 Európanov, zväčša rôznych kriminálnikov. Mnohé z jeho krutostí boli neskôr preháňané a vychádzali v Nemecku, kde mali politický záujem čo najviac ho očierniť (kvôli Drakulovmu konfliktu so saskými kupcami) – preto veľká časť z jeho údajných krutostí je nepochybne vymyslená jeho nepriateľmi. Skresľovanie jeho života vyvrcholilo v románe Brama Stokera Drakula (1897), v ktorom gróf Drakula z Transylvánie vystupuje ako upír.
V roku 1459 sa už Vlad cítil dosť silný a odmietol Turkom ďalej platiť peniaze a posielať mladé bábätká (z ktorých Turci vychovávali janičiarov); v roku 1460 uzavrel spojenectvo s Matejom Korvínom, kráľom Uhorska. Turci sa pokúsili zasiahnuť proti nemu a zvrhnúť ho, neboli však úspešní. V zime 1461 Drakula prekročil Dunaj a zničil turecké dŕžavy od Srbska až po Čierne more. Tureckú pevnosť Giorgio pri Nikopole Drakulove jednotky zabrali, zabili všetkých nebielych, ktorých tam našli a narazili ich na kôl. Na najvyšší kôl nabodli tureckého guvernéra Nikopolu. Drakula nadšene hlásil do Budína: „zabili sme 23 884 Turkov“. Spolu s týmto odkazom poslal dve vrecia plné tureckých hláv, uší a nosov, aby svojmu hláseniu dodal vážnosť.
V reakcii na Drakulove ťaženie Turci v roku 1462 vytiahli s vyše 60 000 armádou proti nemu. Postupovali v dvoch vlnách: polovica sa ich vyplavila po Dunaji, zatiaľ čo druhá časť pochodovala po súši cez Bulharsko. Drakulovi muži odrazili Osmanov na Dunaji – keď sa začali vyloďovať, Valasi sa proti nim vyrútili z lesa na koňoch a zúrivým útokom ich zatlačili späť do rieky. Drakula však vedel, že s hŕstkou rytierov Turkom nemohol čeliť v otvorenej bitke (Turkov bolo takmer trojnásobne viac).
Preto rozpútal v krajine partizánsku vojnu, kombinovanú s taktikou spálenej zeme. Neustále výpady a nedostatok jedla si vybrali svoju daň na útočiacej osmanskej armáde. Raz údajne Vlad a jeho spoločníci, preoblečení za Turkov, prenikli do tábora Osmanov a takmer zavraždili sultána Mehmeda II. Pri inej príležitosti zase sultán ledva unikol zajatiu, keď valašská skupina vyplienila jeho tábor v Karpatoch neďaleko Targovišťa.
Počas tejto zrážky boli zajaté tisíce Turkov – a keď sultán začal postupovať na samotné Targovište, našiel roklinu dlhú jednu míľu naplnenú 20 000 na kôl narazenými Turkami. Táto brutálna scéna bola priveľa dokonca aj pre krutosťou notoricky známych Turkov. Stiahli sa z Tirgovišťa bez boja a sultán sa sťažoval, že nemôže „získať túto krajinu od muža, ktorý je schopný vykonať takéto veci“.
Drakulov mladší brat, Radu, sa však pre osobný prospech neváhal spojiť s Turkami a s ich pomocou sa mu podarilo dostať na trón. Po tom, čo bol napadnutý jeho jednotkami, Vlad utiekol do hlavného mesta Uhorska, kde mu bolo poskytnuté útočisko. Tam sa začal pripravovať na znovudobytie Valašska.
Zámok Poienari, kde svojho času pravdepodobne býval aj princ Drakula.
V roku 1475 sa spolu s transylvánskym princom Štefanom I. vydal na pochod s cieľom znovu získať Valašsko. Drakulov brat Radu bol v tomto čase už niekoľko rokov mŕtvy a na čele Valašska stál ďalší proturecký vládca, Basarab starší. Keď Drakulova a Štefanova armáda postupovala do Valašska, Basarabove vojsko sa rozutekalo a Vlad III. sa opäť stal valašským princom.
Štefanove vojsko sa vrátilo do Transylvánie, čím nechalo Drakulu vo veľmi zraniteľnej pozícii. Nemal dosť času na získanie podpory a hneď sa proti nemu vypravilo ďalšie turecké vojsko – bol nútený čeliť mnohonásobnej presile s menej ako 4 000 mužmi. Nevzdal sa však, ani neušiel a v boji proti Turkom nakoniec Vlad III. Drakula zahynul. Jeho telo bolo dekapitované a jeho hlava na tácke doručená tureckému sultánovi na znamenie toho, že jeho obávaný nepriateľ je konečne mŕtvy.
Pri hodnotení histórie takej postavy, ako je Vlad III. Drakula, je naozaj ťažké rozlíšiť, čo je skutočnosť a čo sú povesti, ktoré sa o ňom rozšírili neskôr. Jedno je však isté: dlhé roky chránil Valašsko pred Turkami, a tým pádom blokoval ich postup aj do celej ostatnej Európy.