Opäť sme siahli po klasike. 

V hre sa so svojským, ale úžasným šarmom prejavuje Monika (Cica) Bandová. Vymysleli sme jej slovíčko tííha, ktoré opakovala v rôznych momentoch. Takýmto, pomerne jednoduchým trikom, sa dokázala odosobniť a zvlášť pre detského diváka sa stala akýmsi fenoménom. Slovko tííha za ňou ešte dlho znelo na školských chodbách. Monika viedla aj študentský časopis – ako inak, pomáhala celý Dramaťák. Objavuje sa tu aj Lucia, premenoval som ju na Lucy Tobias. Trošku vyčnieva svojou úžasnou extravaganciou, ktorá k herectvu rozhodne patrí.  Oproti predchádzajúcej hre, táto bola rozhodne vyzretejšia a všetci, vrátane režiséra, sme si ju a najmä interakciu s divákom, začali užívať. Tvorili a robili sme najmä pre radosť. Našu i divácku.  Aj z fotiek je zreteľné, že kulisy, hoc nadobudli väčší rozmer, sme opäť riešili po svojom a vôbec to nebolo zlé, práve naopak. Bolo to také naše. V meste ani v Matici slovenskej sme zatiaľ väčší rozruch nenarobili. Objavujeme sa síce v miestnej televízii a na súkromnej rozhlasovej stanici Rádio Expres, ale zatiaľ o nič vážne nejde. I keď niečo vo vzduchu visí, ale ešte nik netuší, čo. Predstavenie sme párkrát odohrali doma pre rodičov, spravili sme nejaké školské predstavenia a podobne. Matičiari nás brali, boli radi, že sme. Väčšina detí už aktívne tancovala v Dunaji. Mali sme vytvorený pomerne stabilný tím a tak bolo prirodzené, že vlastne decká samé prišli s nápadom – poďme ďalej, robme „vážnejšiu komédiu“.