Treba vedieť, že Matica slovenská na politickej scéne v našej krajine mala silné meno. Bola štátom celkom slušne podporovaná, ale dom v Komárne už začal mať problémy. Politický režim už nebol Matici slovenskej tak naklonený, ako tomu bolo za čias Vladimíra Mečiara. Financií ubúdalo a príspevky od štátu už zďaleka nepokrývali réžiu domu. Ten mal predtým aj svoju knižnicu a ďaleko viac zamestnancov. Žiaľ, pracovníkov bolo treba prepustiť a priestory pôvodne vytvorené pre divadelné účely prenajímať, aby bolo možné pokryť prevádzku. Tieto veci ale dramatický krúžok a priznám sa, že ani ja, neriešil. Vidina divadla, zápal detí pre krúžok samotný, fakt, že môžeme tvoriť a nik nám do toho nehovorí, akoby prekričal všetko okolo nás.
Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch
Ako úplne prvú hru, ktorú sme začali nacvičovať, sme vybrali Palárikovo Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch. Aj keď je to taká „povinná jazda“ Matice slovenskej, teda organizácie, ktorá nás zastrešovala, naším zámerom nebolo robiť jej propagandu.Scenár bol jednoducho po ruke a ja ako nádejný mladý režisér som hru poznal. Totiž práve v nej som ako študent začínal s divadlom. To , že bola v tom čase vysoko aktuálna, sme zistili až neskôr, pri premiére. Jeden z príbuzných našich hercov totiž práve zo xenofóbnych dôvodov ( v Komárne opäť raz rezonovalo slovensko-maďarská politická otázka) odmietol prísť na premiéru so slovami, že do Matice on nevkročí… Niekedy je zarážajúce, a divadlo dokáže verne odrážať atmosféru a žiaľ, aj „malosť“ niektorých ľudí.Hru sme začali nacvičovať v gymnáziu v triede, najprv tak ako to má byť – čítačky. Postupne sa vyprofiloval charakter postáv a mohli sme určiť, kto čo bude hrať. Postupne ako sa deti učili texty, sme sa začali premiestňovať do Domu Matice slovenskej. V tom čase bola riaditeľkou Mgr. Gabriela Kobulská, referentkou Gréta Semenkárová a dom mal aj svojho domovníka, pána Ladislava Klimenta.
To, že nemáme kulisy, kostýmy alebo akúkoľvek finančnú podporu, bolo úplne nepodstatné. Chceli sme divadlo a to bolo najdôležitejšie. Dom aj Matica slovenská nás podporovala a mali sme teda priestor, ale museli sme výrazne šetriť a skúšky v sále obmedzovať na minimum. Všetci traja zamestnanci ako mohli, tak pomohli. Niektoré veci, najmä spojené s administratívou, sme vôbec neriešili, dnes, z pohľadu riaditeľa domu sa mi to zdá až neuveriteľné. V tomto však bola riaditeľka Gabika Kobulská a Grétka Semenkárová úžasné, riešili to mimo nás, my sme mohli tvoriť. Najdôležitejšie bolo, že nás nechali cvičiť a nepýtali od nás nájomné. Laco, domovník, mal dosť prchkú povahu, občas, keď nemal svoj deň, tak nás ani nepustil na javisko pod zámienkou, že bez kvalifikovaného kulisáka (samozrejme neexistoval) tam nemáme čo robiť, lebo je to kvôli ťahom (pohyblivé zariadenie na zavesenie reflektorov a kulís) nebezpečné. Našťastie, občas mal aj dobrú náladu a vtedy poradil, pomohol, dokonca vymyslel spôsob, ako upevniť kulisy či zmeniť svetlá.
Hra už bola niekoľkokrát prečítaná, role ako tak rozdané a bolo treba vymyslieť, do čoho deti oblečieme a kde budú hrať. Keďže som pár rokov strávil vo folklórnom súbore Dunaj v Mestskom kultúrnom stredisku, vedel som, kam sa mám obrátiť. Vedúci súboru Ľudovít Gallovich nacvičoval s Dunajistami každý pondelok a piatok, tak som sa v čase tréningu vybral za ním.
Prišiel som s malou dušičkou, či by mi nepožičal kroje a možno aj hudobníkov. Súhlasil a spýtal sa, či nemám na oplátku tanečníkov. Práve v tom čase mal Dunaj trošku problém, resp. odliv ľudí. Ak robíte so stredoškolákmi, tak sa to prirodzene deje. V jednej chvíli totiž odídu na výšku a nie vždy a nie všetci zvládnu poôsobiť tam i tu. To je jedna z vecí, ktoré ešte aj dnes ťažko nesiem. Jeho súbor mal v tom čase tri či štyri páry a neveľkú hudobnú zložku. Na najbližšej hodine Dramaťáku som teda mojim ochotníkom navrhol, aby so mnou vyskúšali päť tréningov v Dunaji a ak sa im nebude páčiť, môžu slobodne odísť. Väčšina z nich na môj návrh pristala a z niektorých sa po čase naozaj stalo folkloristi v pravom zmysle slova. Z niektorých Dunajistov zasa právoplatní členovia Dramaťáku. Krúžky sa krásne spojili a dlhé roky to perfektne fungovalo. Práve preto sa aj na týchto stránkach nevenujeme len Dramaťáku; zo spolupráce Dunaja a Dramaťáku totiž vzniklo mnoho zaujímavých predstavení. Prísne ich oddeliť je prakticky nemožné a hlavne zbytočné.
Naša hra začala nadobúdať jasné kontúry. Mali sme zvládnuté texty, požičané kroje ako kostýmy a na nohách rovnaké tenisky. Veľmi som totiž chcel, aby sme mali čosi spoločné. Keďže na nohy som aj tak nemal čo deťom dať, vyhrali tenisky. Všetci do jedného sme si kúpili čierne číňanky a odohrali sme tak mnoho predstavení. Len neviem, či si to vôbec niekto všimol. Pán Harmatt zo ZUŠ nás zaregistroval a navrhol, že aj on nám môže pomôcť so svojimi žiakmi. Tak sme nacvičili dve skladby. Bolo však treba spraviť ešte kulisy. Ľahko sa povie, ťažko spraví. Mali sme len jednu vec : koncertné krídlo. Je to jedna z najhodnotnejších vecí, ktoré dom v Komárne má. Ale čo ďalej?
Robertu Krmáškovú spolu s Diankou Odrobinákovou už zaraďujem medzi multitalenty. Najmä Roberta vyniká nápadmi a schopnosťou realizácie od vytvorenia náročnej (vnútorne komplikovanej) postavy cez tvorbu kulís alebo hudobného sprievodu. Treba však povedať, že ani ostatné decká nezaostávali: či sa nastavovali svetlá, stavali, prenášali alebo tvorili kulisy, vždy boli všetci pri tom a pomáhali, ako kto vedel.
Toto obdobie by sa dalo chrakterizovať tým, že nič, či tvorba billboardu alebo tanečných kreácií, nebol problém. Vytvoriť kostým, postaviť kulisy, cvičiť po nociach a popritom mať perfektný prospech a desať ďalších aktivít. To boli členovia Dramaťáku. Tam, kde dospelí vidia prekážku, deti často krát len spôsob, ako inak sa zabaviť… Presne na tomto základne vznikali kulisy. Decká odkiaľsi zohnali kartóny a poďho maľovať! Vznikla taká krásna atmosféra, že krajšie kulisy snáď nemali v tom čase ani v Národnom. Prosto sme vytvorili zámok a domček. V tom momente, keď to vytiahli na jeden z ťahov a vyrezali okná, som si uvedomil, že to celé má zmysel. A obrovský. Deň premiéry si presne nepamätám. Ale momenz, ako deti maľovali kulisy a z domu prinesené veci rozmiestňovali na javisku po „zámku“, už ostane v mojej pamäti asi navždy.
Naše prvé dielko Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch bolo zrazu na svete. Ešte aj dnes sa mi tlačia slzy do očí keď si spomeniem, aký hrdý som na tie deti bol.
Vznikol Dramatický krúžok Gymnázia Ľudovíta Jaroslava Šuleka pri Miestnom odbore Matice slovenskej v Komárne. My sme mu hovorili prosto DRAMAŤÁK. Akokoľvek si lámem hlavu, nedokážem si spomenúť, koľko repríz sme s hrou odohrali. Vidíte, to je aj dôvod, prečo robíme knižku, aby sa práve na tieto veci nezabúdalo. Viem, že ako rástol počet vystúpení, rástli aj naše deti. Nie do výšky, ale ako herci. Viac sa uvoľňovali , začali objavovať tajomstvo improvizácie a gest. Dokonca sa sami začali púšťať do vlastných projektov. Jednou z nich bola aj Simona Nyitraiová, vytvorila dielko Dekameron. My sme jej len požičali priestor a oslovila niektorých z našich hercov a aj nakoniec aj vytvorila a dokončila naozaj skvelé predstavenie. Bol som hrdý ako páv, na ňu a vlastne na všetky deti. O to väčšiu radosť mám dnes. Simona totiž vyštudovala réžiu a už má za sebou aj samostatné projekty a do Komárna sa po štúdiách vrátila, aby tu založila ďalší divadelný krúžok. Aj o tom je náš Dramaťák, naši absolventi sa vracajú, aby svoju skúsenosť posunuli ďalej.
(Jozef Černek , z knihy 10 rokov medzi vami )
