ČAJOVÉ MENU

KTO SME A ČO SA TO TU DEJE 

Dramatický krúžok Gymnázia Ľ. J. Šuleka pri MO MS v Komárne alebo v skratke „Dramaťák“, vznikol v roku 2004. Sprvu uvádzal bežné, nenáročné činohry, tak ako je to pomerne bežné snáď na celom Slovensku. Občas sa kde-tu pritrafila nejaká pieseň, väčšinou folklórneho razenia. V jeden moment, konkrétne v roku 2007 sa však čosi zmenilo. Na jednom z x predstavení učiteľka sledujúc Tajovského hru Ženský zákon – zaspala. Niet sa čo diviť, počas svojej dlhoročnej kariéry túto hru už mohla vzhliadnuť niekoľký krát vždy v inom obsadení, ale s rovnakým pubertálnym šarmom.
Vtedy si však ľudia okolo Dramaťáku povedali: „ A dosť, budeme to robiť inak!“
A tak sme začali robiť muzikály…

Čo chce byť ten Čaj o piatej

Je to siedme muzikálové dielo Dramaťáku. Piesne spievané naživo svojím štýlom (rock and roll, swift, boogie woogie a pod.) pripomínali hudobnú tvorbu 60. rokov minulého storočia. Cieľom projektu bolo aj pripomenutie udalostí roku 1968 nenásilnou a divácky prijateľnou formou so zameraním najmä na mládež. Divák sa mohol tešiť na kompaktné dielo tvorené piatimi príbehmi s použitím skladieb. Spolu tvorili samotný muzikál, avšak použiteľné boli aj jednotlivo v kratších formách predstavení. Muzikál mal naplánovanú premiéru v máji roku 2017 spolu so slávnostnou recepciou. Išlo o pôvodnú tvorbu, kde námet priblížil dobu, v ktorej žila časť starých rodičov (60. roky) hlavných protagonistov dramatického krúžku, ale aj niektorí členovia krúžku zo staršej generácie. Jeden z light motívov boli augustové udalosti roku 1968 a odkaz našichvredkov, ktorí ich ešte majú v živej pamäti. Keďže dramatický krúžok prezentuje svoje diela v množstve repríz, je veľký predpoklad, že v roku 2018 bude toto dielo hrať ako pripomienku augustových udalostí. Vekové zloženie účinkujúcih bolo od 14 do 65 rokov. Na diele samotnom sa podieľalo približne 100 ľudí. Od nákresov a stavby kulís, po technickú realizáciu svetelných efektov, hudobných podkladov, cez nácvik náročných choreografií až po realizáciu samotného diela.

Slovo režiséra 

Deťom som dal domácu úlohu. „Choďte za svojimi starkými a spýtajte sa, aké to bolo v ich mladosti. Aké bolo byť mladým v časoch, keď boli ľudia vďační za to, že prežili vojnu. Spýtajte sa, ako a kde sa zoznámili alebo ako sa tancovalo a ako sa žilo.“ Domáce úlohy, okrem naučenia sa textu a melódie, nedostávajú odo mňa často. Ale aj tak bolo vidieť, že sa im do toho nechce. No na druhý deň prišli prvé lastovičky. „Tak moja babka bola najkrajšia v dedine a každý chlapec ju chcel, tak ju mama radšej strážila,” vysvetľuje dievča s bystrými očami. „Raz išli na čaj o piatej, kde sa tancovalo. Tam bol taký spevák, čo na babku žmurkal. To sa ale nepáčilo babkinej mame, lebo babka ešte bola mladá na frajerovanie a ten spevák bol taký fúzkatý viťúz. Tak poprosila takého slušného chlapca, aby ju hneď odprevadil domov. No a ten chlapec je teraz náš dedko. Lebo aj on bol viťúz a v ten večer sa babka prvýkrát bozkávala…,” nadšene svieti očkami.
„Náš dedko bol zas najkrajší chlapec v dedine,“ vysvetľuje iné dievča s rumencom na líci. Tiež bol na čaji o piatej a tam sa s babkou stretli. „Dedo mi povedal, že to bola hneď na prvý pohľad veľká láska a že babka mu postúpala nohy pri tanci, ale on ju hneď tak ľúbil, že mu to ani tak nevadilo,“ veselo rozpráva príbeh. „No ale babka povedala, že deda vôbec nechcela, ale keď jej mama dovolila, aby s ňou išiel tancovať, tak musela, aj keď dedo nevedel tancovať vôbec. Potom ju odprevadil domov, aby vedel, kde býva a chodil ju toľko otravovať, že si ho až zobrala,” končí príbeh happyendom a ešte veselo dodá, že dedo mal slzu v oku, keď to hovoril a že babka sa smiala. A že najprv to bolo trápne, ale potom super. Po nej chlapec odovzdá esej. Opäť najkrajšia babka a krásny príbeh lásky, v ktorom sa dedko babke dvoril dlhé mesiace tým, že každý deň chodil k nim domov pomáhať, aby sa zapáčil rodičom. Ďalšie dievča prinesie trošku napínavý príbeh, ako dedo prešiel cez celé Československo na babete skontrolovať, či sa jeho budúcej žene nič nestalo, keď začali povodne… Zistil som, že všetky deti z nášho Dramaťáku majú za babku najkrajšiu „kočku“ v meste či dedine. Všetci dedkovia, aby si mohli vziať babku, museli spraviť veľký čin, ako chodiť babke kurizovať každý jeden deň, prejsť obrovskú vzdialenosť alebo si aspoň nechať postúpať po nohách vždy o štvrtej na čaji o piatej. Tancoval sa twist, prichádzal rock and roll a boogie woogie. Viem, svet vtedy nebol len takto farebný a krásny, ale nebolo by fajn, ak by dovolili tým deťom dotknúť sa mladosti ich starých rodičov? Možno mám nápad, ako to spraviť.